Je drevo z našich lesov stále ekologicky materiál?
Odkedy sa intenzívne zaoberám drevom a propagujem ho v jeho čo najčistejšej a najautentickejšej podobe v stavebníctve a zariaďovaní interiérov, podľa možností bez povrchovej úpravy, dostávam uštipačné otázky, „Ak by sme teraz všetci chceli bývať v drevostavbách a v interiéri mať masívne drevo namiesto laminovaných drevotriesok, plastov a iných náhrad dreva, stačili by na to naše lesy? Nevyrábam tým propagovaním dreva ekologický problém?“ a pod.
Spytovala som si svedomie a znovu sa pýtala odborníkov na lesné hospodárstvo a ochranu lesa, či je drevo považované stále za ekologický materiál v zmysle udržateľnosti ako to bolo ešte pred 10 rokmi. Odpoveď bola áno, drevo je stále najekologickejší stavebný aj konštrukčný materiál s veľmi nízkou uhlíkovou stopou. Všetky odborné štúdie sa zhodujú na tom, že na jeho „výrobu“ a spracovanie sa spotrebuje najmenej energie a vzniká najmenej škodlivého odpadu. V podstate všetok odpad sa dá využiť na ďalšie produkty alebo výrobu energie.
Niečo vyše 40% nášho územia pokrývajú lesy. V Európe má vyššiu lesnatosť len Fínsko (77%), Švédsko (69%) a v strednej Európe Rakúsko (46%). Nórsko má prekvapivo menej, „len“33%. Je to teda surovina, ktorá je pre Slovensko aj hospodársky významná, dá sa povedať priam až najvýznamnejšia.
Pôvodne bola väčšina Slovenska pokrytá prevažne bukovo-jedľovým porastom, ktorý je ešte prítomný v našich zachovaných pralesoch. Ale keďže smrek rastie rýchlo a rovno a je hlavný zdrojom stavebného reziva, začali naše prirodzene zmiešané a tým aj udržateľnejšie lesy nahrádzať už v 18. storočí smrekové monokultúry. Tie ale najviac podliehajú veterným smrštiam, ktoré spôsobujú obrovské kalamity. Spomedzi nich stále najviac vyniká kalamita z roku 2004, ktorá Tatry zmenila na nepoznanie.
Všetci oceňujeme krásu, ekologickú a rekreačnú funkciu našich lesov. Rovnako vieme o potrebe zachovať diverzitu prírody na Slovensku a sme si vedomí ekologickej nevyhnutnosti mať lesy v dobrom stave z mnohých dôvodov ako je napríklad kvalita ovzdušia či zadržiavanie vody v krajine. Okrem toho sú však lesy aj hlavným producentom dreva.
Produkcia dreva je dlhodobý proces (prevažne 80 až 120 r.) Aby bolo možné každoročne ťažiť rovnaké alebo väčšie množstvo drevnej suroviny, treba udržiavať rovnomerné zastúpenie vekových tried a zabezpečovať rast zásob. Čím väčšie budú zásoby dreva v lesoch, tým väčší bude prírastok. Predpis ťažby za určité obdobie, tzv. etát by nemal prekročiť prírastok dreva.
V nemeckej odbornej literatúre sa často objavuje ako ekologické kritérium aj vyvarovanie sa použitia tropických drevín kvôli obmedzeniu ničenia tropických dažďových pralesov, vzniku holorubov a následného zakladania plantáží, kde sa vytvárajú monokultúry. Tento spôsob lesného hospodárstva má ďalekosiahle environmentálne dôsledky.
Kľúčové pri celom využívaní dreva ale je, aby pochádzalo z udržateľného lesného hospodárstva. Od roku 1993 fungoval ako jeden z ukazovateľov udržateľnosti certifikát FSC, ktorý môže byť udelený majiteľom lesov ale aj obchodným prevádzkam (vrátane lesných závodov štátnych lesov SR).
Medzičasom však začali vo svete dostávať tento certifikát aj plantáže. V súčasnosti sa preto hľadá alternatíva a u nás na Slovenskou sa za najviac ohľaduplné voči životnému prostrediu sa považuje „prírode blízke hospodárenie v lesoch“ (PBHL), ktorý kopíruje procesy pralesa. Ako pojem je v našom zákone ukotvený od roku 2019. PBHL a považuje sa za súčasť moderného lesníctva. Tento spôsob hospodárenia zadržiava vodu v krajine, pozitívne ovplyvňuje klímu, nevysušuje pôdu a chráni vzácnu lesnú pôdu. Jeho výsledkom je „veľa stromov a málo holín“. Ťažba dreva nevyhnutne patrí k starostlivosti o lesy. Avšak prírode najbližší je výberkový spôsob ťažby: lesník vyberá strom z lesa individuálne a šetrne s kvalitnou technikou. Príkladov PBHL nájdeme u nás zatiaľ pomerne málo – ide o vybrané lokality v rámci Lesov SR š.p.: okres Gelnica, Námestovo, Prievidza, Brezno, Prešov; obecné lesy Stará Myjava a Veľký Folkmar, Lesy meste Podolínec, Mestské lesy Banská Bystrica a Košice.
Keby bolo takýchto lesných závodov viac, mali by sme stále menej holorubov a zdevastovaných lesných ciest. Takže, pokiaľ bude takto uvedomelých a ohľaduplných stále viac lesných závodov, je šanca udržať naše lesy v dobrom stave. Aj v ekologicky a permakultúrne ladených hospodárstvach majú časť svojich lesov určenú na hospodárske využívanie, teda na ťažbu.
Problémom je, pokiaľ sa drevo vyváža v podobe guľatiny, vtedy to má najmenší ekonomický zmysel, lebo všetka pridaná hodnota, ktorá sa vytvára pri jeho spracovaní na polotovary a finalizácii do hotových výrobkov vzniká mimo našej krajiny a vylepšuje jej ekonomiku. Dokonca ani píly, teda prvostupňoví spracovatelia dreva takto nič nezarobia, nieto náš drevospracujúci a nábytkársky priemysel, ktorý rezivo spracúva na polotovary a finálne výrobky. A pritom sú práve píly ako hlavné prevádzky prvostupňového spracovania dreva jedným z mála zamestnávateľov v ozaj chudobných regiónoch, ktorú ale majú vysokú lesnatosť. Paradoxom je, že práve vysoká lesnatosť a s ňou súvisiaca horšia dostupnosť terénu a nedostatočná infraštruktúra bránia príchodu väčších investorov, ktorí by dali ľuďom prácu. O to väčší potenciál majú tieto regióny práve pre spracovanie dreva.
Majitelia lesov a lesné závody často predávajú spílené stromy zbavené konárov, teda guľatinu, overeným odberateľom do zahraničia a tam potom ostáva aj pridaná hodnota z finalizácie výrobkov. Niektoré lesné závody alebo urbariáty prevádzkujú aj vlastné píly a predávajú rezivo alebo aj iné polotovary až finálne produkty ako sú drevené stavby. Je ale smutné, že vo veľkoobchodoch s materiálmi pre stolárov, tesárov a vo firmách, ktoré vyrábajú drevostavby a ich komponenty skôr nájdeme polotovary (stavebné rezivo, veľkoplošné materiály akú sú preglejky, biodosky, latovky, škárovky) zo zahraničia. Firmy zo Škandinávie, Rakúska, Nemecka, z bývalých štátov Sovietskeho zväzu, ale kľudne aj z Brazílie a pod. majú výrobu, distribúciu, logistiku a obchodné správanie tak dobre zvládnuté, že sú konkurencieschopní voči našim domácim produktom. A o nejakom preferovaní lokálnych produktov- lokálpatriotizme či istej forme vlastenectve je v tejto oblasti ťažko hovoriť. Rakúsko či Fínsko majú navyše aj štátnu politiku uvedomelejšiu a nastavenú viac než podporne pre toto odvetvie.
Pre oblasť montovaných a pasívnych stavieb, drevársky a nábytkársky priemysel a odvetvia ktoré s nimi súvisia, je drevo stále primárna surovina. Sú to odvetvia, ktoré sú dôležitou súčasťou každého hospodárstva a drevo sa nie nadarmo označuje surovinou 21. storočia. Potreba bývať je silná ľudská potreba a patrí medzi naše primárne potreby. Preto pokiaľ kupujeme akýkoľvek výrobok z tejto oblasti, alebo sa rozhodujeme o primárnom stavebnom materiáli pre svoj domov a jeho vybavenie, myslime aj na to, odkiaľ materiál pochádza.
Uvedomelý výber materiálu a zmysluplné používanie prírodných materiálov z lokálnych dorastajúcich surovín v stavebníctve a ostatných odvetviach priemyslu je tak základom ekologického správania sa. Drevo spomedzi nich jednoznačne vyvstáva ako kľúčový hospodársky využiteľný materiál. Navyše má vynikajúce mechanicko-fyzikálne vlastnosti pre tvorbu budov a ich zariadenia a tiež obrovský potenciál pre oblasť verejného zdravia a wellbeing.
Minimálne v interiéri tento príjemný prírodný materiál stále opodstatnene vedie, aj keď mnoho domácností je skôr zariadených jeho náhradami, napodobeninami alebo aglomerovanými veľkoplošnými materiálmi na jeho báze. Ale o tom neskôr.
Veronika Kotradyová
